Neprispievajte na onkológiu

Autor: Ján Kuciak | 1.12.2010 o 16:12 | Karma článku: 14,31 | Prečítané:  6257x

Ani v Považskej Bystrici. Ani v zime na vlakovej stanici, ošarpanej a bez lavičiek, v noci zatvorenej. A ani v Žiline, Nitre, či Leopoldove. Môžu vás podviesť! Všetci máte svoje problémy, z ktorých mnohé tak vážne, že ich nedokážete riešiť. A ja tiež. A tiež som bol na tej stanici a ako neplatiaci divák som to divadlo pozoroval spoza dverí svedomia.

Ja viem, že vaše problémy sú vážne, nad život vážnejšie. Vaše dieťa bude mať možno dvojku zo správania a treba to vyriešiť. Lebo ak bude na vysvedčení, nemusí sa dostať na favorizovanú VŠ. Alebo už je na VŠ, ale niektoré skúšky sa jednoducho nedajú urobiť na „áčko“ len tak. Alebo máte v dome mravce, alebo vám v podkroví krváca sýkorka. Aj to sú problémy. Vážne.

Ktovie, čo nás spojilo práve na tej stanici. Cieľ jazdy, prostriedok dopravy, pevné ramená zimy. Ten pán s deformáciou ruky tam bol tiež zrejme kvôli zime, ale najmä kvôli koncentrácii ľudí. Bol vonku od pol piatej a prišiel sa zohriať, aj patetickým „teplom ľudských sŕdc.“ Ale zrejme mu zostala poriadna zima.

„Dobré ráno. Robíme zbierku pre onkológiu a ja osobne aj na operáciu mojej ruky,“ začal, opatrne si vyhrnul rukáv a ukázal zdeformovanú končatinu, „nemohli by ste prispieť a kúpiť si tieto noviny za 1,5 eura?“

„No a nestačili by Vám drobné?“ ponúkala nejaká teta štrngajúce mince s pocitom neistoty a rozpakov.

„Prepáčte mi, ale noviny nemôžem predať pod 1,5 eura. Ak chcete prispieť aj tak, budem rád,“ úslužne sa vyjadril.

Nie som ucho ŠtB ani ničoho podobného, ale počul som odpovede troch ľudí okolo mňa. Takmer navlas zhodné. V tomto sociologickom výskume by bolo zaujímavé sledovať, čo by sa stalo, keby prvý „respondent“ odpovedal a konal inak. Každopádne, ako som ďalej sledoval tohto človeka, začalo mi byť čoraz otupnejšie. Odchádzal od ľudí s neúspechom a asi po dvadsiatich minútach sa bezradne oprel o vypnutý radiátor. Napravil si noviny, zatiahol bundu po krk a odišiel do zimy.

Bolo mi ho ľúto a hanbil som sa. Ľudia, odlišujúci sa od zvierat pocitom spolupatričnosti a súcitu, okrem iného, nechávajú jedného zo svojich padnúť veľmi hlboko. A niektorí možno len preto, lebo šetria na nové auto pod vianočný stromček. To je pech, že to tak nebude vždy. Lebo inak neviem, kam by sme dospeli. Ako hovorí jeden obľúbený výrok, „Človek je jediným stvorením na Zemi, ktoré sa dokáže smiať, hoci na to má najmenej dôvodov.“ Tak nech to tak nezostane, prajem si pod stromček.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?