Dnešná vláda našťastie zrejme nebude hľadať veľkých hrdinov tam, kde nie sú. Dokonca je možné, že to nechajú na oprávnených- historikov. Ich práca prináša veľa zaujímavých zistení, definuje a dokazuje hrdinstvá mnohých Slovákov, pre ktorých však v spoločnosti nejako nie je miesto. Občas je na zamyslenie, čím nám prekážajú a ak ničím, prečo ich sochy nezdobia Bratislavský hrad.
Základom vlastenectva je poznanie vlastných dejín. Vždy to tak bolo i bude. To ale neznamená dejiny deformovať tak, aby boli dokonalé, fascinujúce. Veď napríklad dejiny USA sa v skratke dajú napísať v pár bodoch, Američania geneticky ani nie sú originálnym národom, iba politickým, napriek tomu, vlajka Štátov veje takmer všade. Rozdielov je, pochopiteľne viac- od ekonomickej a vojenskej moci až po rozlohu a ľudnatosť. Podstatným rozdielom však je výskyt osobností a vývoz vlastnej kultúry.
Na koho byť hrdý, koho brať za vzor?
Pri štúdiu slovenských dejín ma nadchlo viacero osobností. Ale napriek tomu, položiť si otázku „Ako by v tejto situácii reagoval on?" je nemysliteľné. Veď žil sto, dvesto, či tristo rokov dozadu. A súčasné osobnosti chýbajú. Sú zúfalo stratené v dave. Ako je možné, že bol Dubček takou autoritou pre Slovákov? Prečo to už dnes nie je možné?
Tempo a charakter doby, v ktorej žijeme, sa stále viac podobá zákonom prírody. Úspech má silnejší, zdatnejší v súbojoch trhovej ekonomiky, priebojnejší v pracovných pohovoroch. A pre väčšinu ľudí je únikom len jeho vlastné vnútro, prípadne viera- v Boha, lásku, rovnováhu alebo hocičo iné. Práve do týchto oblastí sme vytlačili to ľudské, čím sa líšime od zvierat. Paradoxne, okrem rozumu.
Dnes si teda každý svojho hrdinu, svoj vzor musí nájsť sám. Môže ním byť kňaz miestnej farnosti, starší súrodenec, učiteľ, rodič. Podstatou nie je len, aby vzory existovali a aby si každý našiel ten svoj, ale najmä aby sme sa sami snažili byť vzorom pre ľudí vo svojom okolí.