Zaslúžiš si po nose

Autor: Ján Kuciak | 21.12.2011 o 20:36 | (upravené 21.12.2011 o 20:41) Karma článku: 5,15 | Prečítané:  699x

V pekné poskúškovo-úspešné utorňajšie popoludnie som sa vybral domov v tak trochu vianočnej nálade. (To som ešte netušil, že od stredy do piatku som „zamestnaný".) Sneh síce nebol, ale bolo 20.12. a ja som mal hotové všetky povinnosti zimného semestra. Mal som dôvod na dobrú náladu. Škoda, že ju človek človeku dokáže tak jednoducho pokaziť.

Keď som prišiel na vlakovú stanicu, uvidel som početnú rómsku rodinku. Nestretávam Rómov často, vyrastal som na dedinke, kde o nich bolo počuť akurát v správach, ale za krátky čas, čo ich registrujem na mojich krátkych cestách,  som si rómsku rodinu zafixoval v pamäti ako veľkú a energickú. Majú v sebe živelnosť, keď ich občas stretnem v čakárňach na spoje, či iné veci, okrem farby pleti a črtami kontrastujú aj svojím temperamentom. Ja stojím pri automate na kávu (nejako zo zvyku), listujem noviny. Ich deti behajú hore- dole po čakárni, hrajú sa, naháňajú. Rodičia jemne dozerajú, tolerantne ale dôrazne dohovárajú. Nechýba im presvedčivosť, ale ani cit.

Práve kvôli tomuto si ich vždy všimnem, keď sú na blízku. Potom nakrátko karhám ja seba, že čo si ich furt všímam, veď sú to rovnakí ľudia ako ja. Potom si uvedomím, že nie sú- aj keď sme si rovní, nie sme rovnakí. A potom ich pozorujem spolu s reakciami ostatných zúčastnených.

Táto situácia nastala aj pri mojej spomínanej ceste. Veľká rómska rodina niekam cestovala. Boli to pekne oblečení, celkom zorientovaní ľudia. To druhé hovorím na základe tejto konkrétnej skúsenosti.

Po poriadku. Otec päťčlennej rodiny v čase môjho príchodu kupoval v automate (iná možnosť v Nitre na vlakovej stanici nie je, mimochodom) manželke kávu (zrejme manželka, aj keď doklad som nevidel). Deti sa hrali okolo nich a žena sedela na lavičke pod ošarpaným výpisom príchodov vlakov. Muž kávu podal svojej žene a vybral sa po ďalšiu. Na chvíľku sa zarazil, akoby rozmýšľal, potom sa vybral smerom k radu na lístky, kde som čakal aj ja. Pristúpil k mladému mužovi predo mnou s otázkou, či mu má rozmeniť 1 euro, že potrebuje do automatu. Ten znechutene pokrútil hlavou a pohol sa dopredu v rade. Naplnil ma zlý pocit, tak som rýchlo oslovil muža s jednoeurovou  mincou. Povedal som mu, že automat určite vydáva, ale ak chce, rozmením mu. Viem, že mu stačila polovica informácie, ale cítil som potrebu prejaviť aspoň základné množstvo ochoty. Mladík mi ešte stihol povedať, že on (Rómsky muž) odo mňa nič nepotrebuje. Mal nepríjemný hlas.

Medzitým, ako On odchádzal kupovať kávu aj sebe, jeho žena, sediac pod tabuľou s rozpisom vlakov (tým chcem povedať, že naň nemohla vidieť) a držiac dieťa na kolenách oslovila šedivého pána študujúceho rozpis s prosbou, či nevie, kedy ide vlak na Nové Zámky. Odpovedal jej jedovato a stroho: „Čo Vás je do toho?!". Potom sa s kyslím pohľadom otočil chrbtom. Dospelý muž ma udivil najviac, vyzeral na dôveryhodného, pokojného, skúseného pána. Vyzeral. Niekedy počas trvania tejto scény ma opustila dobrá nálada. Áno, zaslúžite si po nose! Našťastie som si po chvíli kúpil lístok a odišiel na ohlásený vlak, smer Vianoce...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?