Pomaly sa začína zdať, že buď sa teraz definitívne dohodnú, alebo sa eurozóna definitívne rozpadne. Lenže asi nikto ešte nevie, na čom sa dohodnúť majú, čo je už príliš a čo je málo. A ak aj majú predstavu, môžu si ju nechať pre seba. Posty navrhovateľov aj hlavných kritikov sú už obsadené veľkými rybami. Ostatní budú sedieť, počúvať a rozmýšľať, ako to odprezentujú doma.
Snažme sa pochopiť, kto koho vlastne presvedčil, že fiškálna únia, alebo jej mutácia (alebo niečo celkom iné, iba s takýmto súhrnným názvom) je jediným možným riešením súčasnej situácie. Trhy sa správajú ako živý organizmus- chybujú, konajú pod stresom, prejavujú strach. Takže keby to bola ich zásluha, máme sa na čo tešiť. Im chýba kontext, vidia iba obrat, zisk a straty, iba peniaze, za všetkým a všade. Na druhej strane, už s menšou istotou, aj politici sa zdajú byť obyčajné živé organizmy posraté z verejnej mienky a reakcií médií, či trhov. Takže ich rozhodnutia pripadajú rovnako hodnotné ako lekárske vyšetrenie od zvárača.
Ako sa kríza prehlbuje, tým viac si prajem, aby euro zostalo. Nie že by sa mi zrazu začali páčiť tie motívy na bankovkách, lenže po tom všetkom, čo sa obetovalo len na "kupovanie času" ma už presvedčili, že ten pád by mal enormné následky, keď je hodný takýchto obetí.
To sú také všeobecné drísty. Najväčší strach dostávam vtedy, keď začnem rozmýšľať nad tým, čo by taký krach znamenal pre mňa. Či by koruna devalvovala, koľko, či by bolo na platy, moje štúdium, čo by bolo s mojimi skromnými úsporami a najmä, čo robiť? Naozaj sa môžem pozrieť okolo seba, na svoj účet a iba bezradne hľadieť na totem Frau Merkel, že ak nie ona, už nikto? Je to smutné, lebo neviem naivne dúfať, že Angele záleží na mojom osobnom šťastí, šťastí mojej rodiny a priateľov. A možno budeme šťastnejší aj bez jej marky, veď nie všetko je o peniazoch (iba verejná diskusia).