To, že najlepší a najsilnejší euroskeptik na Slovensku (hodnotenie na základe jeho vlastného predvolebného billboardu v supermanovej nočnej košeli) navrhuje referendum v otázke zmien vo fiškálnej politike eurozóny a strate suverenity, znie lákavo, krásne a spravodlivo. Ibaže si nemyslím, že by to bol najlepší nápad.
Pred tým, ako referendu povedia áno, urobme si prieskum. Prejdime sa po uliciach niekoľkých slovenských miest a spýtajme sa ľudí na dosiahnuté ekonomické a politologické vzdelanie. Podľa výsledkov zvážme, koľko percent slovenskej verejnosti je schopných urobiť si relevantný názor na takú otázku, akou je budúcnosť eura, a to vo všetkých kontextoch.
Nemyslím, že ma bude niekto považovať za prílišného pesimistu, keď budem tvrdiť, že po takomto výskume súdny človek za referendum nezahlasuje. Lenže, toto rozhodnutie majú v rukách ľudia, ktorí aspoň elementárne vedomosti z politológie (demagógie) majú a vedia, čo vlastne také referendum je.
Čo ma vlastne desí? Realita. Desí ma to, že aj napriek tomu, že celú krízu sledujem, že som si čo-to aj z tej ekonomiky naštudoval, a že sa snažím byť zodpovedný občan svojho štátu, nemám dôvod myslieť si, že viem, čo je pre Európu, či pre nás lepšie.
My, radoví obyčajní ľudia (nie Obyčajní Ľudia) máme iba sprostredkované, neúplné, kontroverzné, nedostatočné a podľa našej mediálnej gramotnosti aj jednosmerné, tým pádom neobjektívne informácie o celom procese vývoja eurozóny v rámci krízy. Takže, keď nás nechajú v tejto otázke odpovedať, odpovieme podľa toho, čo chce náš osobný Fico, náš osobný Sulík alebo aj Slota. A to neznie dobre.
Ja nechcem referendum, lebo nechcem rozhodovať a nechcem niesť zodpovednosť vyššiu ako môj osobný účet. A utvrdzuje ma v tom aj to, že ani samotní odborníci sa vyjadrujú, akoby o tom vedeli len málo viac.
Alebo si dajme referendum o tom, či chceme referendum o fiškálnych zmenách v EU. Veď čo, pár miliónov hore-dolu.